V sobotu 8. augusta sme sa vydali na púť k Panne Márii Čenstochovskej. K obrazu, ku ktorému už vyše šesťsto rokov prichádzajú zástupy pútnikov a ku ktorým sme sa tentoraz pripojili aj my. Naše prvé kroky mierili k bazilike Nájdenia svätého Kríža a Narodenia Panny Márie v Čenstochovej. Po prehliadke baziliky sme slávili vlastnú svätú omšu v Ružencovej kaplnke. Po svätej omši sme si uctili milostivý obraz Čiernej Madony. Pri obraze Čiernej Madony si však treba pripomenúť, že sme neprišli iba obdivovať umenie. Obraz nie je cieľom, ale pozvaním pozrieť sa cezeň na Tú, ktorú predstavuje, a cez ňu na jej Syna. Keby sme sa zastavili len pri kráse maľby, odišli by sme domov s peknou spomienkou, ale s prázdnym srdcom. Úcta k obrazu má zmysel len vtedy, keď nás vedie k živému vzťahu s tým, koho zobrazuje. Neďaleko baziliky nás k modlitbe pozvala aj kaplnka s vystavenou Najsvätejšou Oltárnou Sviatosťou a tí rýchlejší stihli ešte vybehnúť na vežu, odkiaľ je nádherný výhľad na celé sanktuárium i na mesto pod ním. Z Čenstochovej sme sa presunuli k neďalekému hradu Olsztyn, jednému z takzvaných „Orlích hniezd", ktoré kedysi strážili hranicu kráľovstva. Po miernom výstupe sa pred nami otvorili ruiny hradu so širokým výhľadom. Poslednou zastávkou bola Pustynia Siedlecka, prekvapivý kúsok púšte uprostred poľskej krajiny. Domov sme sa vracali znavení, ale naplnení.